Martina Matejčíková je jednou z odchovankýň ŠKP 08 Banská Bystrica, ktorá sa po ukončení Športového Gymnázia v Banskej Bystrici rozhodla študovať za veľkou mlákou. Od januára 2011 sa stala súčasťou americkej univerzity NJIT (New Jersey Institute of Technology) v Newarku. V utorok 3.3.2015 odohrala za ženský tím NJIT svoj posledný univerzitný zápas na palubovke UMass Lowell. Napriek prehre sa Martina stala najlepšou strelkyňou svojho tímu. K 13 bodom pridala za 32 minút strávených na palubovke aj 6 doskokov a 3 asistencie.

Mohol by som pokračovať s predstavovaním tvojej osoby, ale trošku alibisticky to prenechám tebe. Kto je Martina Matejčíková?

Ďakujem, že si mi to prenechal, lebo ty by si na mňa isto niečo vymysel. Ako si už naznačil, vyrastala som v Banskej Bystrici a pred 4 rokmi som sa rozhodla odísť študovať a hrať basketbal do Ameriky. Na moje prvé basketbalové začiatky v Bystrici, prevažne pod vedením Tibora Vasiľka a Mila Michálika, budem vždy s radosťou spomínať. Tak ako si v úvode spomenul, môj posledný college (univerzitný) zápas som odohrala začiatkom mesiaca a moje pôsobenie na NJIT sa pomaličky ale isto chýli ku koncu. Zostáva mi už len v máji zgraduovať (spromovať) a poberiem sa späť domov.

Ako by si zhodnotila tvoje 4-ročné pôsobenie na NJIT čo sa týka štúdia? Z vlastnej skúsenosti viem, že školstvo má oveľa lepšie zabezpečenie v USA ako na Slovensku. Nehovorím o personálnej kvalite učiteľov, tých máme aj na Slovensku dosť. Skôr mám na mysli materiálno-technickú výbavu škôl v USA.

Štúdia  v USA som sa bála. Už samotné SAT testy nie sú žiadna sranda (jazykové testy, ktoré musí každý uchádzač o štúdium v USA spraviť).V začiatkoch môjho pôsobenia na NJIT bola istou prekážkou jazyková bariéra, ale človek si zvykne keď musí a tak to bolo aj v mojom prípade. Momentálne študujem posledný semester so zameraním na International Business a musím povedať, že ma to baví. Neviem, či je tomu tak kvôli angličtine a celkovo štúdiu v cudzom jazyku, alebo kvôli môjmu “Majoru” (špecializácia štúdia).Veľa predmetov som mala so zameraním na marketing, manažment, angličtinu, ale aj fyziku, účtovníctvo a matematiku. Môžem povedať, že to nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou.

Veľkosťou sa naša škola neradí k tým najväčším, veď máme len čosi okolo 10-tisíc študentov. Profesori sú tu veľmi milí. Na začiatku som si myslela že to až nie je možné, keďže na Slovensku je to väčšinou presne naopak.

Vybavenie školy je na veľmi dobrej úrovni. Máme 10 rôznych “departmentov” (fakúlt) s rôznym zameraním, takže sa dá z čoho vyberať, keď sa študenti rozhodujú pre samotné štúdium a svoju špecializáciu. Viacero z budov školy boli len nedávno zrekonštruované a keďže sme technologický inštitút, tak triedy sú po tejto stránke celkom dobre vybavené.

Nie som síce zástancom pro-americkej vety: “Čo je z USA to je najlepšie”, ale jednu vec podľa mňa najlepšiu na svete majú. Je to prepojenie školstva a športu. Od Primary schools (prvý stupeň základnej školy) až po univerzity, je toto prepojenie na každom stupni vzdelávania. U nás mám niekedy pocit, že športovci sú považovaní za lenivých a iba sa hlúpo vyhovárajú: “Prosím, ospravedlňte ma, boli sme hrať cez víkend v Košiciach. Prepáčte, boli sme na turnaji tam a tam…” V USA sú pýchou každej školy a byť športovcom je istá forma postavenia v spoločnosti. Máš aj ty podobné skúsenosti?

V tomto s tebou plne súhlasím. Tu je to úplne iné. Profesori, iní zamestnanci školy, ale napríklad aj personál, ktorý pracuje v jedálni,, sa správajú s úctou. Rešpektujú ťa už len preto, že reprezentuješ školu v nejakom športe. A basketbalisti v Amerike sú uprednostňovaní ešte viac v porovnaní s inými športami. Tak to aspoň vnímam ja na NJIT.

Na začiatku každého semestra nám tréneri dajú celosezónnu schedule podpísanú advisormi (rozpis zápasov a iných aktivít podpísaný štúdijnými poradcami). Schedule musíme potom odovzdať každému profesorovi, aby mali všetci prehľad kedy a ktoré hodiny vymeškáme. Ešte som sa za celé moje pôsobenie na NJIT nestretla s nepriaznivým prístupom profesora. Vždy mi vyšli v ústrety keď som bola odcestovaná kvôli zápasu. Dokonca sa mi stalo aj to, že mi profesori písali maily pred zápasom. Priali mi, aby sa mi darilo a že budú zápas sledovať online. Veľa profesorov dáva športovcov za príklad vo svojich triedach. Vyzdvihujú náš “time management”, teda ako stíhame samotné štúdium a vieme ho skombinovať s tréningami a zápasmi. Na Slovensku sa skrátka v niektorých veciach úplne líšime od Ameriky a iných krajín.

Pred rokom som bol v USA po 10 rokoch. Tentokrát nie v horúcom Novom Mexiku, kde som študoval, ale práve v New Jersey, odkiaľ je to do slávneho New Yorku pár zastávok metrom. Pre mňa to bol výlet a užíval som si neopísateľnú atmosféru New Yorku so všetkými pamiatkami a významnými miestami. Mimochodom, ďakujem za kávičku a dobrý pokec pri nej... Ty už si tam vlastne doma. Zovšednelo to všetko pre teba po tých rokoch, alebo ťa New York stále fascinuje?

V pohode aj nabudúce. Mňa vždy poteší nejaká slovenská návšteva, aspoň kúsok z domova. Aj keď už nebývam vôbec “homesick” (ľútosť za domovom),aj tak je to milé. Akurát minulý týždeň odišla moja mamina, ktorá tu bola na mojej “senior night” (posledný domáci zápas sezóny, počas ktorého prebieha ceremónia na počesť najstarších členov tímu, pre ktorých je to posledný zápas pred domácimi fanúšikmi za ich univerzitu)a na takej menšej dovolenke.

Nepovedala by som, že mi to tu zovšednelo. Stále sa v New Yorku nájde niečo čo ma fascinuje, len to už nie je také wow ako na začiatku. New York mám 15 minút vlakom z môjho mesta a párkrát som tam už bola. Dá sa povedať, že ho mám prechodený krížom krážom.

Najobľúbenejšie miesta Martiny Matejčíkovej v New Jersey a New Yorku?
Najobľubenejšie miesto je asi Central Park, ale len v letných dňoch. Mám veľmi rada európske kaviarničky a také malé pekárne, kde majú kvalitnú kávu a dezerty, lebo ja sladké veľmi môžem. S Nikou Matickou, ktorá tu so mnou študuje a hráva, to tu už máme okukané. Vieme kde majú najlepšie palacinky, cheescaky, alebo čokoládové croissanty.

Teraz si mi narobila chute, tak sa radšej vráťme k basketbalu. Väčšina slovenských športovcov má milnú predstavu o tréningu. Mám pocit, že si myslia, že stačí odtrénovať hodinku a pol denne a úspech na nich čaká s otvorenou náručou. Aký je režim športovca v USA?

Hodinku a pol, no tak taký dlhý mávame len samotný predzápasový scouting. Niekedy sme mali tréning vyše troch hodín a k tomu ešte “posilka”. Samozrejmosťou tu je, že tréner od teba očakáva, že budeš vo svojom voľnom čase v hale “24/7” (americká hovorová skratka pre 24 hodín, 7 dní v týždni). V Amerika je neuveriteľná konkurencia. Ak chceš hrávať na hocijakej univerzitnej úrovni, musíš si to vydrieť sám. Nikto ťa tu nebude do ničoho tlačiť a denno-denne ti pripomínať, že by si mal spraviť toto a tamto. Je to len na tebe, či to chceš alebo nie.

Sezónu tu máme rozdelenú na preseason, season a postseason (predsezónne, sezónne a posezónne obdobie). Ostatní športovci nám “závidia”, lebo sme jediný šport na škole, ktorý má plné štipendiá pre všetkých hráčov a hráčky. Keď sa však na to pozrú z tej druhej stránky, my fakt trénujeme celý rok. Žiadne prázdniny na Thanksgiving (Vďakyvzdanie)a vianočná prestávka trvá 3 dni. Po sezóne máme týždeň, maximálne dva voľno a to je všetko.
Počas školských dní sme trénovali prevažne ráno, lebo inak to nevedeli skombinovať s rozvrhmi všetkých hráčok. Veľakrát sa preto stalo, že sme vstávali pred 6:00 aj 4 krát do týždňa. Síce sme mali len jeden tréning za deň, ale ranné vstávanie ma tak vyčerpalo, že som si musela zdriemnuť predtým ako som išla do školy. Inak nebolo možné udržať organizmus pri živote.

Aké je vo NCAA mentálne nastavenie hráčok v tréningovom procese a na zápasoch? Pýtam sa preto, lebo niekedy mám pocit, že ako tréner som tu len na to, aby som presviedčal hráčky, aby išli naplno. Pripadá mi to tak, že hráčky nemajú vnútornú motiváciu robiť veci na 100%. Jedinou motiváciou je pre ne tá externá – vonkajšia. Či už je to trest, odmena, motivačná reč, alebo polčasový „bordel v šatni“
Možno sa mýlim, ale podľa mňa nie je možné, aby tréner alebo rodičia do konca života hráčky presviedčali, alebo na ne tlačili. Makáš hlavne pre seba a ak to tak nie je, tak to potom nemá zmysel.

Aké máš plány po dokončení školy? Určite ti chýba domov a celá Banská Bystrica. Mimochodom, jeden dres s pumou na hrudi by sa pre teba určite našiel...
Ešte všetko len plánujem, ale pravdepodobne ostanem v Amerike do začiatku júla. Potom sa minimálne na mesiac vrátim do Bystrice a uvidíme, kam pôjdem ďalej. Domov ako taký mi nechýba, to ťa musím sklamať. Chýba mi rodina, priatelia a slovenské jedlo. Ale už som si zvykla byť mimo domova a celkom sa mi to páči. Ale všetky cesty sú otvorené...

Ďakujem ti, že si si našla čas a s ochotou si súhlasila s týmto rozhovorom. Želám ti veľa šťastia pri dokončení štúdia a vidíme sa v lete na Slovensku.

autor: Milan Špiner