Asi mi dáte za pravdu, ak poviem, že v súčasných ekonomicko-spoločenských podmienkach udržať nejaký projekt v plnej sile a kondícii vyžaduje priam „sizyfovskú námahu a odriekanie“. Viem o čom hovorím. Už 19 rokov organizujem ojedinelé športovo-kultúrne podujatia s tým, že každý rok sa stretávame v inom meste východného Slovenska a prezentujeme šport, kultúru, zábavu a dobročinnosť. Nielen preto, že stárneme, ale z roka na rok je to s organizáciou a zháňaním reklamných partnerov ťažšie a ťažšie, hoci vysoko nastavenú latku kvality a úrovne nechceme podliezať, lebo história a tradícia nepustia. Darí sa nám to len vďaka zaangažovanosti nás organizátorov a hŕstke priateľov, ktorí nezištne podajú pomocnú ruku, lebo vedia o čom toto podujatie je a aká atmosféra a energia tam vládne. Sme v basketbalovom prostredí, tak spomeniem, že okrem iných, dlhoročným aktívnym hráčom a podporovateľom je aj generálny manažér GA Dano Jendrichovský.

Preto pred každým majiteľom, funkcionárom, trénerom, či hráčom vedome snímam klobúk, ktorý dlhé roky sa snažia o udržanie tradície toho „svojho milovaného“ klubu, aby rok čo rok sa prihlásil do súťaže a bojoval o najcennejšie kovy. Tradícia, história klubu sa buduje pomaly, denno-denne tvrdou poctivou a mravenčou prácou na každom stupni klubovej štruktúry, počnúc majiteľom, končiac vysmiatou a dobre naladenou pani upratovačkou. Títo všetci zainteresovaní, netreba zabúdať tiež na fanúšikov spoločne vytvárajú ten esprit, tú charizmu daného klubu, od ktorej sa odvíja všetko...

Mal som šťastie na vlastnej koži precítiť domáce zápasy futbalového Manchestru United, či Glasgowa Rangers priamo na štadióne s domácimi fanúšikmi. To, že mám zimomriavky ešte teraz, asi nemusím hovoriť, keď si spomeniem na tie neutíchajúce chorály v dobrom aj zlom, keď sa vyhráva, či prehráva. Skrátka  toto, tie zimomriavky, ten pocit, ktorý vás opantá, sú tou tradíciou. Preto hráči jazdia celý zápas po zadku, preto fanúšikovia „šalejú“, preto každý chce dať gól a odvďačiť sa za dôveru a rozdávať radosť. Áno, presne o tom to je, prečo sa robí šport, prečo nik neľutuje čas, energiu, peniaze...pre ten slastný pocit budovania tradície, či histórie svojho tímu...

Prelaďme na súčasnú vlnu, na naše malé Slovensko...Skrz tohto priezoru treba povedať, že to, čo sa podarilo v novodobej histórii Slovenska Ružomberku, či teraz dlhé roky prezentujú Dobré Anjelky, tak to môžeme považovať za zázrak a všetkým, ako sú Smolek, Hejková, Jendrichovský a mnoho, mnoho ďalších je treba postaviť sochu v nadživotnej veľkosti, za to čo sa im podarilo vybudovať. Zaslúžia si veľkú úctu a rešpekt. Bez ich vodcovských, menežérskych, či ľudských schopností by sa to určite nepodarilo a hlavne nebolo by to také dlhodobé. Určite ak by sme sa ich opýtali, tak povedia, že počas tých dlhých rokov, spravili nielen veci dobré, ale aj kopec chýb, z ktorých sa poučili, otriasli a išli ďalej. Bez porozumenia a zmeny to nejde...

Teraz zľahka sa dotknem v posledných dňoch často rezonujúcej témy, basketbalové kluby, podmienky, v ktorých všetci len živoria, prežívajú a modlia sa, aby už bol koniec sezóny. O hrdom budovaní „klubizmu“, či tradície potom nemôže byť ani reči.

A v prípade basketbalistiek Spišskej Novej Vsi rýchly a nejasný koniec ambiciózneho projektu, len podčiarkuje nestálosť súčasných pomerov v našom športe a chce sa dodať, že “po hodoch, prichádza bolenie brucha“...Som presvedčený, že ani jedna zo zainteresovaných strán, SBA, klub, hráčky, fanúšikovia si nepriali takýto rýchly a nepríjemný koniec, ktorý predpokladám bude mať viacero dohier, nielen súdnych, ale hlavne morálnych a ľudských. V tomto prípade nechcem byť sudcom ani kritikom, ale som presvedčený, že aj takéto zdanlivo nepríjemné veci by sa mali a vedeli pozitívne riešiť vďaka ústretovej komunikácii   pre všetkých a hlavne v prospech basketbalu. Možno stačilo sa v minulej sezóne prikryť   perinou na akú máme. Možno nebolo treba byť netrpezlivý a ísť cestou postupných krokov, nekupovať na slovenské pomery drahé hráčky, možno bolo treba prvú sezónu byť len pozorovateľom a uskromniť sa s druhou polovicou tabuľky, ale  víťazstvo by bolo v tom, že vychytáme všetky detské boľačky  a dobre sa pripravíme do ďalších sezón.

Som presvedčený, že minulá sezóna bola pre viacerých zo SNV veľmi poučná a preto vstup do tejto-novej, s mladým kádrom a nižším rozpočtom, dával tušiť   pozitívny vietor. Ale dopadlo to, ako to dopadlo. Škvrnu na basketbalovej vlajke Slovenska, či Spišskej Novej Vsi v podobe neodohraných a kontumovaných zápasoch už nezmaže ani Vaniš a ponesie sa to s nimi aj ďalej. Škoda pre všetkých, lebo majitelia, realizačný tím, hráčky a fanúšikovia za tie dva roky pre rozvoj basketbalu v meste a na Slovensku spravili určite viac pozitívneho, ako toho druhého a bolo by veľmi nešťastné posudzovať veci takto krátkozrako.

Držím palce, aby sa to zamotané kĺbko, čo najrýchlejšie rozplietlo, aby už aj tak napáchané škody boli čo najskôr minimalizované, aby zvíťazil zdraví rozum, nad „fiškáľskymi pokrútenými paragrafmi“, či ješitnosťou zainteresovaných. Odporúčam, aby sa ambiciózni manažéri neuberali smerom: „oni nás chcú zlikvidovať“, alebo „asi nebudeme hrať slovenskú extraligu“... V kontexte blízkej budúcnosti by tieto slová mohli napáchať veľa zlého a zbytočne rozdúchať ďalšie nepríjemné emócie. Dajme priechod konštruktívnym riešeniam, len tak bude bronzová medaila z minulej sezóny hriať všetkých, tým správnym teplom a bude symbolom novej výzvy do ďalších sezón.

Všetkým oddaným majiteľom, funkcionárom, hráčom a fanúšikom prajem, aby boli to práve oni, čo v ťažkých chvíľach podržia svoj milovaný klub a pomôžu mu prečkať aj ťažké chvíle a vyčkať, kým slniečko zasvieti aj nad ich hlavamiJ Nech čo najviac klubov sa pridá ku Košiciam, Ružomberku, Piešťanom, či Šamorínu, aby za pár rokov sme mohli konštatovať, že naše reprezentačné výbery a ich výsledky na ME a MS sú dobré, hlavne vďaka dlhodobej koncepčnej a systémovej práci na klubovej úrovni...Nech nás história a klubové tradície  zaväzujú do ďalšej poctivej a inšpiratívnej práce. Držím palce, priatelia.