Áno, toto sú chvíle prečo športovci tvrdo do úmoru trénujú, obetujú čas, peniaze a energiu. Ale žiadny z nich by tento slastný pocit z víťazstva, nevymenil za nič na svete. Preto je fajn, že raz za čas, naši športovci pobláznia  ľudí a hneď nám je veselšie na duši. Bodaj by takých „Cibulkománií, Saganománií...“ bolo čo najviac. Ale sami dobre vieme, že presadiť sa v celosvetovom meradle športovcom z našich končín, je čoraz zložitejšie, lebo mnohokrát majú nedôstojné tréningové podmienky, systém výchovy mládeže kolabuje a o nedostatku peňazí nemá ani význam hovoriť, bol by to len premárnený čas.

Čo ponúka „Cibulkománia“ aj pre kolektívne športy, basketbal nevynímajúc? Je niekoľko vecí, nad ktorými by stálo za to sa  zamyslieť. Budeme síce preberať veci z individuálneho športu a mnohí môžu namietať, že sa to nedá. Ale za pokus to stojí, nie?

Svetové a naše média sa začali predháňať v analýzach úspechu našej tenistky, ktorá v žiadnom prípade so svojou výškou a rebríčkovým umiestnením, nepatrila k top favoritkám turnaja. V krátkosti to zhrnuli do 10 dôvodov úspechu: 1.POKORA, 2.PROFESIONALITA, 3.ODVAHA, 4.BOJOVNOSŤ, 5.PSYCHICKÁ SILA A KONCENTRÁCIA, 6.ÚDEROVÁ PRESNOSŤ, 7.VYNIKAJÚCI BEKHEND,  8.TRÉNER LIPTÁK,  9.ŠTÝL SÚPERIEK,  10.SEBAVEDOMIE.

Úspešnosť športovca je závislá na množstve drobných detailov a mňa zaujal hlavne jeden: VZŤAH HRÁČ –TRÉNER, ktorý sa diametrálne líši v kolektívnych športoch a individuálnych. Často sa pýtam sám seba, ale aj druhých, či je nutné, aby to tak bolo? Či sa to nedá zmeniť v prospech všetkých? Odpoveď je stále rovnaká- zmena je možná, je potrebná len odvaha a ochota zainteresovaných. Ak sa o to nepokúsime, nemôžeme porovnávať.

Myslím, že úspech Dominiky sa dostavil hlavne vďaka dôvere hráčky v  trénera a opačne, o čom svedčia aj jej vyjadrenia na jeho adresu:“ Matej mi pomohol uvedomiť si, čo musím na kurte robiť. Do ničoho ma netlačí, ale všetko mi vysvetlí a potom si uvedomím, že ja sama to chcem predvádzať na kurte“. Toto vyjadrenie hovorí o ich vzájomnej dôvere a rešpekte. O vzájomnom precítení a poznaní silných stránok a objavovaní potenciálu mladej tenistky. Dominika cíti spätnú väzbu, vidí, že sa posúva, dvíha jej to sebavedomie a to jej dáva krídla.

A zaujímavý je aj názor na poradie dôležitosti: „Tréner je po hráčovi druhý najdôležitejší element, ktorý dokáže ovplyvniť zápas. Pod vedením Mateja som sa v mnohých veciach zlepšila a práve to mi vyhralo zápasy“.

Stačia dve - tri vety a máte pocit, že to medzi hráčom a trénerom funguje, že je to harmonické a to dodáva hre víťazný esprit. Máte pocit, že trénerovi záleží na hráčke, aby podávala čo najlepšie výkony, že obidvaja sú na jednej lodi a ťahajú za jeden koniec povrazu. Pýtam sa, prečo to takto je? Žeby preto, že hráč si vyberá trénera? Že ho platí? Preto sa ich ciele a názory nerozchádzajú, naopak všetkým záleží na spoločnom prežívaní a posúvaní sa dopredu?

Niekedy keď čítam pozápasové vyjadrenia trénerov a hráčov kolektívnych športov, tak mám pocit, že tréner bol na inom zápase, ako hráči a diváci. Že tréner a hráči stoja na opačných stranách barikády, že nemajú rovnaký cieľ, rovnaký meter na posudzovanie vecí. Potom vznikajú zbytočné nezrovnalosti, komunikačné bariéry, tlaky, nepohoda, zhoršené výsledky a často to vyústi k „vyhadzovu“ trénera alebo hráčov.

 Myslíte si, že by sa to zmenilo, ak by si tím, hráči vyberali svojho trénera, ktorého by si platili zo svojich platov? (Koľko súčasných trénerov by prešlo výberovým konaním svojich hráčov a udržalo si svoju stoličku? Bol by to iste zaujímavý poznatok.) Zmenil by sa postoj, správanie, nazeranie na veci, komunikácia trénera smerom k hráčom?Zvýšila by sa ich dôvera v hráčov ? Aké ďalšie výhody by to prinieslo? V súčasných podmienkach fungovanie tímov po ose majiteľ-manažér-tréner-hráči, mám pocit, že to prestáva fungovať, hlavne tam, kde nie sú nastavené jasné pravidlá a kde sa pracuje len s pojmami peniaze vs. výsledky a veci fungujú len po vertikále smerom z hora - dole. Spätná väzba a názory zdola - hore sa už neposúvajú,neakceptuju na škodu všetkých. Chýbajú tam ďalšie atribúty na pokojnú a zmysluplnú prácu a hlavne trpezlivosť a dôvera je pojmom neznámym. Potom sa nečudujme, že každý rok o tomto čase pred play-off je prievan v kádroch veľký a riziko, že sa nedostaví úspech ešte väčšie. Stúpa nervozita, nepohoda a po zlých výsledkoch sa čaká už len na koniec sezóny a odchod lacno, či draho platených hráčov. Do dreva sa vryje  čiarka za ďalšou málo vydarenou sezónou, zrátajú sa straty a nechuť do ďalšej práce je väčšia ako Gerlachovský štít. Potom je ťažko budovať klubovú tradíciu a hodnoty s tým súvisiace. Poďme rýchlo preč od takýchto pochmúrnych scenárov, ale obávam sa, že mnohé kluby majú opäť  nakročené k ďalšej zbabranej sezóne...

Ako to zmeniť? Nevymýšľať teplú vodu, nešpekulovať,  stačí len načúvať a chodiť s otvorenými očami a čerpať skúsenosti aj z vecí, ako je CIBULKOMÁNIA. Majitelia, manažéri, ponúknite a posuňte trénerom väčšiu voľnosť pri výbere hráčov. Aby nenastávala situácia, ktorá je častá, že po zbabranej sezóne tréner pokrčí plecami a povie: „ja som pracoval len s tým, čo som dostal a nemohol som to ovplyvniť. Ja za to zodpovednosť neberiem...“ Tréneri, neriešte len slabiny a štatistiky hráčov. Hráči nie sú stroje - roboty, ale živé organizmy a o úspešnosti štatistík rozhodujú mnohé detaily, systém hry, pomocná ruka spoluhráčov a to, čo platilo u hráča v inom klube v minulej sezóne u vás nemusí. Je dôležité veľkú pozornosť venovať objavovaniu silných stránok a odkrývaniu potenciálu svojich hráčov, aj mimo palubovky. Len tak budete vedieť vyskladať tím so správnou chémiou. K tomu je potrebná ústretová komunikácia a pohoda, nie výčitky a krik. Nezabúdajte, akými očami sa budete pozerať na svojich zverencov, takými sa stanú. No a pre hráčov mám tiež odkaz. Po vzore Dominiky sa staňte aj vy plnohodnotným partnerom svojho trénera. Načúvajte jeho dobre mieneným radám, aplikujte to do hry vášho tímu, nebojte sa prejaviť radosť, emócie. A ak cítite, že v danom hernom systéme, to nie ste vy a nesedí vám to, tak sa so svojimi pocitmi podeľte s trénerom, ktorý to určite ocení a spoločne zmeníte veci k lepšiemu. Ak sa tak stane, všetci budeme mať dobrý pocit z toho, čo robíme, lebo nás to bude napĺňať radosťou a energiou, s ktorou sa podelíme so svojim fanúšikmi a okolím. Len potom môžeme veriť, že opäť zavíta aj na naše malé Slovensko BASKETMÁNIA po dobrých klubových, či reprezentačných výsledkoch. Že podobne, ako Dominka pobláznime slovenských fanúšikov, ktorí sú hladní po takýchto úspechoch. Už aby to bolo čo najskôr. Držím vám palceJ

Miro Mackulín, mentálny tréner a kouč