Pre mňa sú naše „najvyššie súťaže“ vo futbale, hokeji, či basketbale barometrom  kvality, stability a práce na klubovom, hráčskom, trénerskom, diváckom, či mládežníckom potenciály a tak trochu aj spoločenským zrkadlom. Naposledy pri trénerskej výmene vo futbalových Michalovciach a basketbalovom Komárne som zbystril pozornosť. Trénerský barometer je alarmujúci a hoci je to smutné konštatovanie, dáva veru poriadny dôvod na zamyslenie pre všetkých, majiteľov aj trénerov.

Osobne mám pocit, že dnes v našich končinách, trénerské remeslo začalo  stagnovať, strácať lesk, ale z hľadiska celospoločenského vnímania zaznamenalo veľký prepad až hyperinfláciu. Zdá sa, že nielen dnes je „trénerom“ každý, kto vydržal sledovať futbalový, či basketbalový zápas aspoň pár minút a ... slovko „demokracia“ dáva široký priechod rôznym prúdom a invektívam smerovaným k tomuto povolaniu. A tak sa niet čo čudovať, že toto remeslo a všeobecná mienka o ňom ide od „desiatich k piatim“.

Myslím, že je najvyšší čas povedať stop a zmeniť nazeranie širokej laickej aj odbornej verejnosti na toto tradičné a zvlášť pri výchove mladých hráčov dôležité a potrebné povolanie, či skôr poslanie. Rôznych príčin stagnácie a „krivých zrkadiel“ nazerania na trénerov by sme vedeli vymenovať rýchlo a úderne, s kadenciou samopalu. Od objektívnych, ako je zlá ekonomická situácia, finančne poddimenzované kluby, všeobecná netrpezlivosť majiteľov a klubových funkcionárov, tlak na výsledky, až po subjektívne, ako je nízka odbornosť, nekompetentnosť, emocionálna labilita, tvrdohlavosť, nízka atraktívnosť herného prejavu, slabá a neefektívna  komunikácia s hráčmi, či nulová koncepčnosť alebo iná chybička krásy, by sa mohli zaradiť do dlhého zoznamu výpočtu negatív.

Tak, alebo onak je to alarmujúci stav a chce to zmenu. Zmenu myslenia a postojov nielen tých, ktorí o odvolaní trénerov rozhodujú, ale hlavne samotných trénerov. Nemôžu očakávať  od svojho okolia, že túto situáciu za nich vyrieši niekto iný. Musia sa k tomu postaviť čelom  a  opustiť trénerský  „život obete, či bábky v cudzích rukách“ a vymeniť ho za hrdý „život trénerského majstra“.

To, že v kríze sa ocitnú aj trénerskí velikáni ako Mourinho, Klopp, Anceloti, Guardiola, či ďalší, je fakt, ako striedanie ročných období. Aj oni sú ľudia z mäsa a kostí, aj oni zažili a pocítili nepriazeň futbalového Boha v podobe zlých výsledkov, prehier, pádov, či padákov.

Pri štúdiu životopisov súčasných trénerských géniov Joseho Mourinha a Pepa Guardiolu vo mne najviac zarezonovala informácia o ich „rozhľadenosti“. Nie, nemyslím len tú futbalovú, ale tú „všeobecnú“ s názvom ŽIVOT, ktorá z oboch spravila nielen „trénerských géniov“, ale aj  uznávaných ľudí. Vidno, že išli do hĺbky a mali šťastie na svojich profesorov histórie, umenia, psychológie, či východných kultúr. Mourinho otvorene priznáva, že dlhé hodiny debát s profesorom filozofie ho inšpirovali k mnohému, čo neskôr využíval vo svojej bohatej a úspešnej kariére.

Asi nepoviem nič prevratné, keď skonštatujem, že drvivá väčšina našich trénerov  sa generuje z bývalých hráčov. A neplatí žiadna priama úmera medzi výborným bývalým hráčom a budúcim úspešným trénerom, hoci pravdepodobnosť tam určite je. Skvelé hrať, neznamená to automaticky aj vedieť naučiť a odkoučovať. A aj z tohto uhla pohľadu je treba sa pozerať na úspešných, či menej úspešných trénerov.

V zahraničí, ale aj v našich končinách boli, sú a budú úspešní tréneri a keď sa pozrieme na ich životopisy, tak „pečať úspechu“ nesie ten, ktorý je v prvom rade  komplexný, všestranný, vzdelaný a vyvážený z pohľadu trénersko-ľudských hodnôt.

Že ktoré sú to tie hodnoty, čo z vás spravia Pána Trénera, okrem tých základných trénersko-športových? Svetoznámy  kouč H.A.Dorfman /Choaching The Mental Game/ má v tom jasno. Uvádzam niektoré z nich s adaptáciou na naše podmienky:

V prvom rade tréner by mal byť pre svoje okolie a svojich hráčov VZOROM po stránke ľudskej a odbornej. Vždy pripravený pomôcť a ísť vlastným príkladom. Mal by mať svoju životnú FILOZOFIU, svoje CIELE, AMBÍCIE a KRÉDO, ktorého sa drží aj v kritických situáciách a neopúšťa ho pri prvých nezdaroch.

Tréner by mal byť AUTORITOU s vlastnou CHARIZMOU a VODCOVSKÝM ENTUZIAZMOM. /Pozor autoritu nezamieňať s EGOCENTRIZMOM/. Som presvedčený, že športovci, zvlášť v kolektívnych športoch potrebujú efektívne vedenie - vodcovstvo, ktoré hráči očakávajú od svojho trénera. Vodcovstvo znamená byť a viesť svoj tím v čase víťazstiev, ale hlavne počas obdobia nezdarov, prehier a pádov. Autorita neznamená diktátorstvo, ale schopnosť pracovať  s hráčmi, vybudovať si rešpekt, udržať tímovú disciplínu, správne poblázniť, namotivovať hráčov, aby spolu dosiahli vytúžený cieľ. Dbať na namiešanie správnej tímovej chémie a byť stále s hráčmi na jednej lodi, nie na opačnej strane barikády, ak sa nedarí. Autorita je aj o učení sa POKORE.

Ďalšou vlastnosťou trénera je FLEXIBILITA, KREATIVITA a VARIABILITA. Šport, podobne ako život je o neustálych zmenách, nič sa nedá striktne naplánovať, zaškatuľkovať , či bezducho trvať na starých veciach, ktoré sú už dávno „prežité“. Čím skôr  tréner na zmeny pozitívne zareaguje, tým rýchlejšie sa môžu realizovať  úspešne v praxi. Často sa polemizuje o výhodách  rôznych herných systémoch, ktoré snáď len na začiatku zápasu sú fixné. Akonáhle sa začne hrať, tak situácie ako/ prvý gól, vylúčenie hráča, či iné/herný systém môžu roztrhať na franforce. Tréneri by mali mať na pamäti, že zápas a rozostavenie hráčov je živý a stále sa meniaci organizmus, kde počas hry dochádza k neustálym zmenám a častým prelínaniam.

Komplet článok nájdete tu 

AUTOR: Miro Mackulín

mentálny tréner, kouč

basketportal.tv