U športovcov je to trochu obrátené. Práve jarné mesiace vo väčšine športových odvetví rozhodujú o tom, ako budeme spomínať na práve sa končiacu sezónu a akú „medailovú žatvu" budeme mať. V týchto dňoch sme svedkami hokejového finále, máme tesne pred finále vo volejbale, hádzanej a je tu aj toľko očakávané finále ženskej a mužskej basketbalovej extraligy.

Pozorne sledujem dianie v jednotlivých tímoch, občas mám možnosť získať zaujímavé informácie, čo sa týka prípravy na tieto zápasy od trénerov, či samotných hráčov, ako prebiehajú prípravy, čo všetko sa chystá na súpera... Dnes sa zameriam na dôležitý aspekt predzápasovej prípravy hráčov, alebo tímu a tou sú rôzne predzápasové rutiny a rituály.

Je veľa, veľmi veľa rituálov, ktoré zvyknú využívať jednotlivci, či celé tímy s jedným cieľom – zvýšiť svoje sebavedomie pri ceste za víťazstvom, či majstrovským titulom. Teraz spomeniem niektoré, ktoré ma zaujali u jednotlivcov. Pred každým zápasom na domácej pôde vynikajúci futbalista AS Rím Francesco Totti pravidelne chodí do obľúbeného chrámu, kde chvíľu spočinie pri modlitbách a „debatách s Bohom". Verejne sa k tomu hlási, všetci v AS Rím plne rešpektujú jeho rituál a on verejne deklaruje, že ho to „nabíja neskutočnou energiou", ktorú pretavuje do gólových prihrávok spoluhráčom, či samotných gólov. Ďalšími z radov futbalistov, ktorí nevybehnú na trávnik „bez modlitby, či prežehnania" sú Messi (Barcelona) a Kaká, (Real). Viera v Boha je pre nich všetkým a Kaká sa raz vyjadril, že rozdávať radosť prostredníctvom futbalu je jeho poslaním, pre ktoré bol „zrodený". Ďalšími duchovne orientovanými rituálmi sú rôzne mantry, ktoré si športovci opakujú pred zápasom, tie majú svoj pôvod vo východných kultúrach a historicky ich používali rôzny bežci, ako poslovia, bojovníci-Nindžovia a všetci, ktorí verili v „zázračné sily a energie" rôznych Bohov a Bôžikov.

V dnešnom období, kedy je veľmi rozšírené a populárne medzi športovcami tetovanie, dávajú si tieto mantry „zvečniť" na rôzne pre nich dôležité miesta na tele, aby ešte viac zvýraznili svoju silu a ich účinky. Ďalšiu skupinu rutín a rituálov môžeme začleniť do skupiny vizualizčno-imaginačnej. Mnohí športovci sa pred výkonom „stiahnu do ticha", kde si premietajú-vizualizujú svoje najlepšie zápasy, výkony a tak sa pripravujú na svoj TOP výkon resp. „natáčajú svoj budúci výkon".

Ďalšiu skupinu by sme mohli nazvať pragamatická, kde patria rôzne „tejpovo-ponožkové" rituály, či „alchýmia s rôznymi časťami spodnej bielizne" až po doplnky, ako čelenky, sponky, rukávniky, potítka, náramky a nemalú pozornosť športovci venujú aj svojej obuvi, korčuliam, kopačkám, botaskám, ich sfarbeniu, či rôznym „šnúrkovým úpravám". Tu tiež môžeme zaradiť aj veľkú skupinu kávičkárov, či redbullistov, ktorí bez svojho nápoja „sú stratení".

Tesne pred zápasom sú to rituály, či rutiny, ktoré si možno mnohí ani neuvedomujú, ale súvisia s rozcvičkou, strečingom, miestom rozcvičky, vierou, že „keď premením prvú strelu, či dám prvý „dvojtakt", tak zápas bude víťazný. Tu tiež môžeme začleniť aj rutiny spojené s umiestnením uteráka, fľaše, či kto kedy vybehne prvý, alebo posledný. Špecifickú skupinu rituálov tvoria veci, ktoré veľakrát sú veľmi diskrétne a športovci si ich pestujú pod „pokrievkou tajnostkárstva". V minulosti bol populárny rituál s „pohárikom životabudiča", alebo dychová rozcvička v podobe zdravotnej cigaretky, bez použitia ktorých by športovci nevybehli na pľac za žiadnu cenu a ich výkon by bol polovičný. Veselo spomínam na spoluprácu so športovcom, ktorý bol známi tým, že počkal za svojimi spoluhráčmi, ktorí sa pred zápasom pomasírovali s Frankovkou a on ju potom „rituálne dopil", predstavujúc si nárast sily tigra

Nekonečnou témou je otázka: sex, áno, či nie pred výkonom? Táto téma je u nás dosť „tabuizovaná", hoci by určite stála za dlhodobejšiu štúdiu a som presvedčený, že by priniesla zaujímavé poznatky, nielen všeobecné konštatovanie: „ je to individuálne a záleží od jednotlivca a jeho postoja".

Ako je to s tímovými rituálmi? Väčšinou sú to rôzne pokriky, tanečné choreografie, nástupy, zmena imidžu – úprava vlasov, farbenie, strihanie, u mužov celé play-off sa neholia a pod. Všetkými takýmito rituálmi, ktoré sú súperom„viditeľné a počuteľné" sa tímy snažia „zastrašiť súperov" a získať si ich rešpekt. Hlavne pri tímových športoch môžeme byť svedkami rôznych zaujímavých rituálov, ktoré hraničia so šamanizmom, či mágiou / viď tanec bojovníkov-rugbisti Nového Zélandu, africké futbalové mužstvá/ až po bláznivé úlety s „okakanou plienkou" košických HC.

Minulý rok na ME U-18 v rozhodujúcom zápase o postup zo skupiny, neuveriteľný „rituálový koncert" predviedli hráči Izraela / rituál, ktorý decibelovo a pohybom na ihrisku a v útrobách haly pripomínal skôr ničivé tornádo a bolo to možno už za hranicou tolerancie, ale nie originality/ a musím konštatovať, že zanechalo to poriadne stopy, keď hlavne v úvode boli naši hráči dosť zaskočení.

Tak, či onak predzápasové a pozápasové rituály sú silné motivačné nástroje, ktoré ja osobne preferujem a kladiem im patričnú vážnosť. Pomáhajú mnohým športovcom nahrádzať a dobíjať chýbajúce sebavedomie, odbúravať stres, nervozitu a napĺňajú športovcov vierou vo svoje sily, schopnosti, či majú v nich pomocnú barličku, ktorá ich podrží v prípade krátkodobého zlyhania. Samozrejme aj v týchto prípadoch je treba sa riadiť zdravým sedliackym rozumom, dodržať určité pravidlá, určiť mantinely, aby hráči sa nedostali do stavov „sfanantizovania a nezdravej premotivovanosti", ktoré im môžu jednotlivo, či ako tímu ublížiť. Aj tieto rituály je „potrebné trénovať" a mať určité návyky, aby tesne pred rozhodujúcim zápasom sme u hráčov nevyvolali nežiaduce „stavy a účinky", ktoré budú mať negatívny vplyv na výkon jednotlivca. Pre mňa, ako mentálneho trénera je zaujímavé poznanie, že „bláznivé predzápasové rituály" viac „tolerujeme a podporujeme" u mladších vekových kategórii s dovetkom: „sú to ešte deti, nech sa vybláznia". A ďalším, menej príjemným poznaním je, že väčšinou sa do tímových rituálov zapájajú „len" hráči, tréneri a ostatní členovia realizačného tímu sa k tomu stavajú zdržanlivo, ako by sa báli, že stratia svoju autoritu, či vážnosť. Chcem upozorniť, že takto zmýšľajúci tréneri sa nemusia báť takýchto vecí a skôr stratia dôveru samotných hráčov a ublížia sebe a tímu, keď sa budú dištancovať od vecí, ktoré napomáhajú zvýšiť tímový výkon. Potom rečiam tipu: „sme na jednej lodi", asi uverí len málo kto...Preto buďme jednotní, v dobrom aj zlom a užívajme si tieto „ rituálove predzápasové a pozápasové chvíle", ktoré so sebou prinášajú neopakovateľnú energiu a povznášajúci pocit jedinečnosti.

Miro Mackulín, mentálny tréner,