Ako si sa dostala do NCAA a konkrétne na Florida Tech University?

Univerzitný basketbal v USA ma vždy zaujímal. Zvykla som pozerávať zápasy NCAA I. a II. Divízie a hrať na univerzite v Amerike bolo mojím snom veľmi dlho. V septembri minulého roka mi prišiel e-mail od môjho súčasného trénera s ponukou na štipendium. Keďže na tejto škole predtým hrával aj môj brat, vedela som, že je to kvalitná univerzita, či po akademickej alebo športovej stránke, a tak som prijala šancu, ktorá mi bola ponúknutá. Verím, že som spravila správne rozhodnutie.

Bolo pre teba ťažké zvyknúť si na život v USA?

Pravdupovediac, stále nemôžem povedať, že som si stopercentne zvykla. Slovensko a Amerika sa líšia v nekonečne veľa veciach. Či je to klíma, jedlo, správanie ľudí, morálka, prístup k športu atď. Na americké jedlo som si nezvykla a ani nechcem. Prílohu k väčšine jedál tvorí balíček čipsov alebo hranolky a pol litra koly. Naopak, väčšina ľudí, ktorých som tu doteraz stretla, je milá a priateľská. No a šport tu je na úplne inej úrovni. Do výstavby športovísk, starostlivosti a zabezpečenia investujú naozaj veľa. Druhá vec je, že záujem robiť tento šport seriózne, je veľký.

S akým cieľom si prišla do zámoria? Darí sa ti ho zatiaľ plniť?

Jedným z dôvodov, prečo som si vybrala Ameriku, je aj to, že po skončení strednej školy som sa nechcela vzdať basketbalu, ale pritom som chcela získať aj kvalitné vysokoškolské vzdelanie. Myslím, že dokázať to, je reálnejšie tu. Mojou najväčšou prioritou vždy bola a bude škola, takže udržať si samé „áčka“ je môj dlhodobý cieľ. Avšak prišla som sa sem aj zlepšiť v basketbale, ako to len bude možné. No a, samozrejme, stať sa samostatnou, zodpovednou a dospelou osobou, nielen vekom, ale aj rozmýšľaním a správaním.

Si spokojná so svojou pozíciou v tíme? Čo treba zlepšiť, aby si sa v mužstve mohla presadiť ešte viac?

Samozrejme, vždy je potrebné niečo zlepšovať a u mňa je to najmenej tisíc vecí. Hrať fyzickejší, tvrdší basketbal, individuálne si vytvárať pozície na zakončovanie, prichádzať stále s niečím novým - jednoducho, každý deň sa o niečo zlepšiť. Vec, na ktorú v Amerike, okrem iného, veľmi dbajú, je zakaždým ukazovať silný „body language“, nikdy nedať najavo nejakú slabinu. Taktiež sa nedá poprieť americké sebavedomie, ktoré nám, Slovákom, všeobecne často chýba.

Aký je najväčší rozdiel medzi tréningmi na Slovensku a v USA?

Rivalita v tíme je určite o sto percent väčšia než som bola zvyknutá. To však znamená, že každý deň idú všetci na sto percent, jednoducho musia. Energia a koncentrácia na tréningoch je naozaj na vysokej úrovni. Keď nie, tréner sa veľmi rýchlo postará, aby to tak bolo. Teraz počas sezóny trénujeme šesťkrát do týždňa, približne dve až dve a pol hodiny, a dvakrát týždenne hráme zápasy. Predsezónna príprava bola naozaj namáhavá - tréningy boli iba ráno o pol šiestej a šiestej. To hlavne preto, lebo poobede bolo veľmi teplo a tiež sme mávali posilňovňu trikrát za týždeň. Desaťmíľový beh na pláži veru nie je taká zábava, ako sa môže na prvý pohľad zdať.

Na európskom šampionáte B-divízie do 18 rokov si bola súčasťou víťazného tímu, aké máš pocity z tohto turnaja?

Z tohto turnaja si odnášam jedny z najkrajších spomienok, či basketbalových alebo všeobecných. Športovec nepozná krajší pocit ako víťazstvo a vyhrať majstrovstvá Európy v kolektívnom športe je pre Slovensko v akejkoľvek divízii obrovským úspechom. Preto mi nedá nepovedať, že podľa môjho názoru zostal tento úspech trochu nedocenený. Každopádne kľúčom k úspechu bola tímová spolupráca, a to nielen medzi nami hráčkami, ale aj s realizačným tímom, ktorý odviedol perfektnú prácu. Žiadny tím sa neskladá len z dvanástich hráčov, ale aj z trénerov, asistentov, lekárov, vedúcich. Ja som naozaj veľmi rada, že som mohla reprezentovať Slovensko a bolo mi cťou byť členkou tohto tímu.

Na konci majstrovstiev si sa dostala aj do All-Stars tímu, čakala si takéto ocenenie?

Popravde, vôbec! V živote by mi to nenapadlo a keby mi to pred začiatkom turnaja niekto povedal, tak by som ho asi vysmiala. Samozrejme, že som na turnaj išla s cieľom predviesť to najlepšie, čo viem, no taktiež som si bola vedomá mojej pozície v tíme a vedela som, že nie som líder. Postupne sa mi však začalo dariť a moje výkony sa stupňovali. Samozrejme, že tam bol aj kúsok športového šťastia.

Ktorý zápas bol pre teba najväčším zážitkom v doterajšej basketbalovej kariére?

Myslím, že to bol práve zápas z Bukurešti, proti Bosne a Hercegovine, kde som zaznamenala 19 bodov, 12 doskokov a dva bloky. Nie je to síce moje kariérne, bodové a ani doskokové maximum, ale je to môj prvý „double-double“ na takomto významnom turnaji a víťazstvo v tomto zápase znamenalo priblíženie sa k finále. Veľkým zážitkom bolo aj hrať pred plnou Dynamo Arénou finále ME.

Kto je tvojím najväčším basketbalovým vzorom a prečo?

Jedným z mojich najväčších basketalových vzorov je určite LeBron James. Tento rok som začala sledovať aj Hassana Whitesidea z Miami Heat, ktorý je momentálne v TOP 5 hráčov v doskokoch, streleckej úspešnosti a blokoch. Mojimi osobnými basketbalovými vzormi sú jednoznačne môj otec a brat, ktorí ma vždy podporujú a neúnavne poskytujú rady, aby som sa mohla zlepšiť.

Jerguš Radačovský

zdroj: slovakbasket.sk