Viliam Ridzoň: Basketbal budem mať neustále rád
Dlhé roky patril k neodmysliteľnej súčasti slovenských paluboviek a za ten čas sa vypracoval na kvalitného hráča s vynikajúcou muškou. Nejde o nikoho iného ako o bývalého hráča Komárna, Nitry alebo Prievidze, Vila Ridzoňa.
Svoju seniorské pôsobenie začínal v Priviedzi, odkade sa presunul na štyri sezóny do Pezinka. Po víťazstve s Prievidzou v boji o piate miesto prišla pre neho ponuka z Komárna. „Mal som pocit, že sa musím posunúť ďalej. V Komárne bola dobrá partia, vrelé publikum a hlavne sme mali ambície hrať o vyššie priečky,“ vysvetľuje dôvody svojho prestupu Ridzoň. Nitra mu otvorila miesto do slovenskej reprezentácie a zároveň to bolo družstvo, s ktorým oslavoval tretí majstrovský titul (predošlé dva tituly získal s družstvom Pezinka). Vo svojej kariére však nepovažuje túto prestupnú stanicu za najlepšie obdobie jeho basketbalového pôsobenia: „V prvej sezóne pod Zoborom som pauzoval s roztrhnutým postranným väzom a naskakoval som do sezóny až v druhej polovici, ale o to bol sladší koniec v podobe majstrovského titulu. Nasledujúca sezóna bola smolná, napriek výbornému kádru sme skončili v štvrťfinále.“ V drese Slovenska pociťoval česť, záväzok a aj také uznanie, že robil v živote niečo dobré.
Osem rokov trvalo pokým sa „stratený syn“ opäť vrátil do mesta na Hornej Nitre, medzitým ešte odohral dve sezóny v drese Spišskej Novej Vsi. „Hlavným pocitom bola spokojnosť. Po rokoch neustáleho cestovania som bol rád, že môžem skončiť kariéru doma a hlavne výzva pomôcť v tej dobe ešte relatívne mladému tímu. Samozrejme som si posledné roky v Prievidzi aj užíval, atmosféra bola elektrizujúca, ktorá je prakticky až doteraz. Dobrý pocit umocnila aj bronzová medaila, ktorú sa nám podarilo vybojovať hneď v prvom roku môjho návratu,“ ozrejmuje svoj návrat do Prievidze Ridzoň. V sezóne 2011/2012 sa presunul k najväčšiemu rivalovi, do Handlovej, kde sa však postupne zmenšovala jeho pôsobnosť na palubovke. Dôvodov mal na to niekoľko: „V prvom rade som vedel, že hrať nemôžem do dôchodku a je najvyšší čas sa obzrieť po civilnom zamestnaní. To, že sa mi to posledné tri roky podarilo skĺbiť s basketbalom, je len bonusom. A samozrejme nie som už najmladší. Posledné roky už prevažovali dni, keď to viac bolelo, ako prinášalo radosť, ale aj tak to za tých pár dní radosti stálo za to. Utvrdil som sa v tom, že aj v tomto "požehnanom" veku sa dá hrať basket na slušnej úrovni, chce to však patričný tréning a hlavne regeneráciu, čo pri normálnom zamestnaní je prakticky nemožné.“
Svoju kariéru zdanlivo zakončil v sezóne 2013/2014. Pri pohľade späť na priebeh svojho účinkovania na palubovke spomína takto: „Snov bolo, aj je veľa, kopec rozhodnutí som mohol spraviť inak, mať tak terajšiu hlavu a 20-ročné telo (úsmev). Možno najviac, čo ma mrzí je ujdené semifinále o štyri sekundy v Spišskej Novej Vsi v zápase s Košicami, boli sme super partia v peknom meste a pred skvelým publikom. Radšej spomínam na tie krajšie chvíle a obdobie v Spišskej Novej Vsi považujem za jedno z najkrajších.“ O to príjemnejším prekvapením bol jeho návrat do súťažného diania v drese účastníka prvej ligy, celku Baník Cígeľ Prievidza. „Basketbal mám rád, to je dostačujúci dôvod a taktiež mal chuť trochu omladnúť medzi chalanmi z juniorky. V Prievidzi je len jediný basketbal, vždy to je o tých istých ľuďoch čo majú radi basketbal alebo z nejakých dôvodov k nemu inklinujú. Svoj návrat som nejako špeciálne nevnímal, možno kulisa bola trochu komornejšia, ale pocity boli dobré,“ vysvetľuje člen prievidzskej Siene Slávy svoje dôvody návratu do súťažného diania.
Ako vidí úroveň prvoligovej súťaže samotný hráč? „Vidím to ako dobrý medzičlánok medzi juniorskou ligou a Extraligou. Práve pre veľkú priepasť medzi seniorským a mládežníckym basketbalom vidím v prvej lige šancu sa vyhrať a nabrať herné skúsenosti mladým chalanom. Myslím, že úroveň je primeraná okolnostiam, avšak zatiaľ som sa nestretol s tímom, čo by mohol plnohodnotne konkurovať extraligovému.“ V tíme však nepôsobí len ako hráč, ale aj ako mentor mladším členom kádra. „Je to jeden z ďalších motívov, ktorý ma ťahal k tomuto tímu. Sú tu inteligentní chalani, ktorí majú záujem na sebe pracovať a vidieť na nich pokrok. Snažím sa im čo to odovzdať hlavne z herných skúseností, správne tréningové návyky, vysvetliť detaily, vytiahnuť z nich zdravú ctižiadosť a hlavne hlad po úspechu. Viem, že v zápasoch, nie vždy svoj temperament ukočírujem a niekedy zvýšim hlas, ale len s úmyslom veci posunúť dopredu. Hádam mi raz chalani odpustia (úsmev).“
Počas leta sa už streetballu moc nevenuje, pretože ho viac zamestnávajú vlastné koníčky – rodina, včely, chalupa, fotenie a mnohé iné, vďaka ktorým už nemá moc voľného času. Jeho veľkou je však fotenie motýľov. „Príroda vždy bola a je pre mňa ventil z každodenných starostí a fotka je jedinečná možnosť, ako si z nej trochu ukradnúť domov. Motýle sú len kúsok z mozaiky čo príroda ponúka, ale práve jeden z tých najkrajších.“
Aké sú rady skúseného basketbalistu smerom k budúcim basketbalovým nádejam? „Treba byť húževnatý, poctivo na sebe makať, pracovať na svojich nedostatkoch, nezľahčovať si veci, dať si cieľ a smelo ísť za ním. Užívať si čas v kolektíve a na ihrisku a zážitky sa len tak pohrnú,“ dodáva na záver Ridzoň.
Počas uplynulého víkendu nás Vilo informoval o tom, že jeho aktívna hráčka kariéra je definitívne u konca. V zápase proti Považskej Bystrici si roztrhol postranný a krížny väz v ľavom kolene, čím urobil poslednú bodku za svojou hráčskou kariérou. Vilovi prajeme touto cestou čo najskoršie uzdravenie.
Zdroj: slovakbasket.sk
Autor: Michal Duchovič
Pridaj sa k fanúšikom na facebooku a dostávaj vždy horúce správy priamo spod košov!!!
Rubrika: Slovensko → Extraliga muži
Pridať komentár
